Ako som prestala utekať pred tichom a samotou (a prečo by si mal prestať aj ty)

 Ticho. Tento pojem, alebo skôr pocit, dokáže u mnohých z nás vyvolať hlboké obavy, neistotu, a niekedy dokonca aj strach. Prečo však hľadíme na ticho ako na nepriateľa, ktorý nás ohrozuje? A čo ak práve to ticho, pred ktorým sa často snažíme utekať, môže byť kľúčom k našej vnútornej rovnováhe? Čo keď sa naučíme nie len akceptovať, ale aj vyhľadávať ho? Možno je to práve ticho, ktoré nám môže pomôcť nájsť pokoj, ktorý sme tak dlho hľadali.

Myslím si, že sme stretli s stretávame mnoho ľudí, ktorí majú z ticha zimomriavky. Na ticho sa nadväzuje krásny príklad. Samota. Je rozdiel medzi samotou a osamotením. Aký? Osamotenie je bolestivý zážitok jedinca. Je to nepríjemný pocit ktorý sa snažíme čo najskôr odstrániť. Tým pádom vyhľadávame ľudí, aj keď nie sú podľa našeho gusta. Možno že si s nimi ani nerozumieme a možno že ani tie témy, ktoré zaujímajú ich, pre nás nie sú vôbec atraktívne. 

Samota je už iná káva. Samota je vedomé rozhodnutie, ktoré môžeme učiniť len my sami. A samota, so sebou nesie aj ticho. Ticho pred svetom, ticho pred hlukom tohto neuveriteľne rýchleho životného štýlu, do ktorého sme tlačení. 

Ako vlastne dokážeme nájsť pokoj v tichu a teda aj vo vedomej samote? 

Ako povedal jeden známy filozof, spisovateľ, dramatik a aktivista, a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov existencializmu, “Samota je miesto, kde človek musí čeliť tomu, kým naozaj je” hlboká myšlienka všakže? Poďme si ju trochu rozobrať. 

Samota, je ako zrkadlom našej existencie. Keď sedíme v samote a o samote sami so sebou, nemôžem sa skrývať za žiadne rušivé predmety sveta. Nevieme sa skryť za falošné masky či za hrúbkou našej peňaženky. V tomto stave, je vám všetko márne. Žiaden fyzický objekt, žiadne brnenie, žiadne klamstvá ktoré si každý deň prehrávame znova a znova v hlave, nám nepomôžu. 

Jeden deň, kedy som si uvedomila, že ťahám za nesprávny koniec, nastal v mojej 17-tke. Môj život, si na mňa vytiahol riadnu pálku a moje telo, to jediné bezpečné miesto, sa zrazu otáčalo oproti mne. Zistili mi nádor na mozočku. Bol to boj a bola to bolestivá skúsenosť. Našťastie ne fyzicky, pretože mozog nervové zakončenia nemá. Táto fyzická bolesť ma ale oslobodila. Akonáhle som sa vrátila domov z nemocnice, plná života a sily, neťahalo ma to nikam inam, len do lesa a do viníc ktoré stáli za našim domom. Pretože akosi, moji kamaráti mi nerozumeli. Moja rodina tie pocity nechápala. Tak som každý deň na seba natiahla nejaké kusy oblečenia a utekala tam. Zrazu, som si nedala na seba ani make-up. K mojim mladším rokom, som bola presvedčená o tom, že nie som dostatočne pekná na to, aby som mohla vôbec vyjsť na ulicu bez make-up-u. Presviedčalo ma o tom moje akné, moje hnedé kruhy pod očami a moje malé mihalnice. A zrazu, pozri sa svet na mňa. Moja tvár na sebe nenosí ani kúsok neprirodzenosti ktorú make-up prináša. 

Sedávala som v húštine stromov, pri vode Žitava, ktorá našou dedinkou tiekla akosi zázračne, potichu. Vtedy bolo po zime a hrialo ma leto. Sedávala som tam deň za dňom ako plynuli letné prázdniny a dumala nás všetkým možným aj nemožným. Až kým zrazu zostalo TICHO. Presne to ticho, ktoré ma zachránilo pred osamotením. V sekunde som prestala cítiť potrebu pochopenia a uznania od ostatných ľudí. Prestalo na zaujímať, čo si kto myslí, ako ma svet vidí a kým by som “mala byť”. Zašumeli stromy, zatriasol sa ten jeden z najväčších ktorý tam stál. A mňa objal vánok. Zapozerala som sa okolo seba a zacítila som, ako ma príroda objala. Ako ma drží v náruči. 

Kto pred týmto môže utekať? Pomyslela som si. Kam sa hrabal trend ktorý sa práve nosil. Kam sa hrabali drahé telefóny ktorými sa decká pýšili. Kam sa hrabal celý tento materiálny svet, keď ja som sedela v oku zeléneho  sveta. V momente som zavrela oči a z nich, vyšli len slzy. Nie nemala som jednoduchú minulosť, nemala som istú budúcnosť. Nemala som istotu v ničom. Ale zrazu ako ma to ticho objalo, som pochopila že na tom vlastne vôbec nezáleží. Nechcela som už nikoho ohúriť, nikoho presviedčať vlastným telom a fyzickými predmetmi o tom, aká vlastne skutočne som. Zrazu som nepotrebovala ani jedného človeka, ktorý mi mi potvrdil, že za niečo stojím. 

A presne toto ticho, táto samota, ma oslobodili. Vyhnali mi z mysle každú jednu pochybnosť, ktorú som v sebe nosila. A s hrdosťou môžem povedať, že tento pocit jemnosti, v sebe nosím dodnes. Áno, musela som sa po prázdninách vrátiť to toho hluku a musela som zápasiť zrazu so všetkým, čo ľudia považovali za dôležité, a čo som kedysi považovala za dôležité aj ja. A áno, bolo to náročné. Moja spokojnosť sama so sebou, a môj pokoj vnútri, rozheval mnoho ľudí, čo v sebe nosili to, čo som kedysi nosila aj ja. Ale musela som si uvedomiť ďalšiu dôležitú vec. A to je to, že nemôžem presviedčať ľudí, aby sa do tohto ticha sami ponorili a aby prestali ubližovať sebe a aj druhým. 

Preto drahí čitatelia, netlačím Vás, však nabádam Vás zakúsiť ticho a vedomú samotu. Pochopiť, kto ste vlastne zač. Aby ste sa pozreli na seba zrkadlom, ktoré šepká pravdu.

S láskou, gabinahals. ❤️